Space Technic

piatok 19. októbra 2007

ISS exp 14 - Pracovné nasadenie

Aby si niektorí ľudia nemysleli, že na kozmickej stanici sa nemaká, tak zverejeňujem dôkaz, že opak je pravdou:

otrhané vrecka

vyšuchané kolená

Všetko v réžii ruského kozmonauta, letového inžiniera, Tjurin Michail Vladislavovič. Ďakujeme, pobavilo nás to (nič v zlom).

Zoznam mojich clankov

Prvé krôčiky človeka na inom vesmírnom telese sa stali veľkým historickým míľnikom nielen v histórii pilotovanej kozmonautiky, ale celkom určite aj v dejinách ľudskej civilizácie. V priebehu krátkej doby s maximálnym technickým vypätím skupina, nadaných a odvážnych ľudí dokázala raz a navždy zmeniť povahu našich schopností napĺňať si svoje túžby a prekonávať aj tie najväčšie prekážky, slovami prezidenta Kennedyho: „...nie preto, že je to ľahké ale preto, že je to ťažké!“

Prečo práve Mesiac?
V dobe úspechu veľkých sovietských rakiet, ktoré dokázali vyniesť na obežnú dráhu prvú družicu Zeme (Sputnik) a o štyri roky neskôr aj prvú kozmickú loď s človekom (J. Gagarin) na palube, bolo rozhodnuté, aby svetová superveľmoc akou Amerika bola, ukázala celému svetu a hlavne komunistickému bloku, že aj Američania sú tu od toho, aby dokázali zbierať kozmické prvenstvá a že sú schopný dosahovať grandiózne ciele nadpozemského charakteru. Nešlo o to len tak predbehnúť sovietsky národ v hocičom. Muselo to mať význam porovnateľný s letom prvého človeka do vesmíru. Preto prezident Kennedy zvážil všetky aspekty, ktoré súviseli s možným letom na Mesiac, a bezprostredne po lete Gagarina učinil prejav, ktorým vyzval celý americký národ, aby sa zjednotil v mene získania sebadôvery a dohnania sovietského kozmického náskoku a motivoval ho na tak nebezpečnú, komplikovanú a nákladnú cestu na Mesiac. A americký ľud dokázal, že dozrel „čas pre nové veľké americké podujatie.“

Predohra k mesačnej lodi
Prejav s definitívnym rozhodnutím letieť na Mesiac sa učinilo ešte pred prvým letom Američana na orbitu Zeme, avšak len 20 dní po lete Sheparda po balistickej dráhe v lodi Mercury. Boli to lode, ktoré mali za hlavný cieľ dokázať, že človek je schopný lietať a žiľ vo vesmíre, teda aspoň po dobu, ktorú tieto lode umožňovali. A tak Američania začali lietať na orbitu v rokoch ´62 a ´63. To však nestačilo, a dva roky na to predviedli Američania novú kozmickú loď Gemini, s ktorou mali otestovať na zemskej orbite väčšinu nevyhnutných technických zariadení, prvkov, postupov a činností, ktoré musia byť nevyhnutnou súčasťou koncepcie letu človeka na mesačný povrch a späť. Najdôležitejšie bolo dokázať asi tieto tri aspekty kozmického letu:
1. výstupy z kozmickej lode v skafandroch – bez toho by nebolo možné, aby sa astronauti prešli po mesačnom povrchu a pracovali na ňom.
2. spájanie kozmických lodí na orbite (rendezvous) – nie je to bezprostrednou nevyhnutnosťou pre umožnenie letu na Mesiac (pretože je možnosť priameho letu v jednej kozmickej lodi na lunárny povrch), ale uprednostnenie koncepcie rozdelenia mesačnej lode na dve časti (pre manévre na zemskej, mesačnej a translunárnej orbite a pre pristátie na Mesiaci) významným spôsobom šetrí hmotnosť a palivo potrebné pre štart a manévrovanie vo vesmíre a tým sa znižujú nároky na hlavnú nosnú raketu (Saturn 5).
3. dlhodobý pobyt – aspoň na čas nevyhnutný pre let na mesiac, prácu na povrchu a let späť.

Mesačná loď
Veliteľská sekcia CM:
Veliteľská sekcia CM má tvar kužeľa, je to hlavný obytný priestor astronautov, z tohto miesta sa riadia všetky štartovné, orbitálne, medziorbitálne a spojovacie operácie.
Servisná sekcia SM:
- ej pevne spojená s veliteľskou sekciou až do samotného záveru letu, jej obsahom je hlavne palivo a energetický systém.
Lunárny modul LM:
Horná časť - je určená pre pobyt astronautov a štart z mesačného povrchu na mesačnú orbitu, má všetky riadiace funkcie kozmickej lode potrebnej pre pobyt na povrchu.
Dolná časť – je určená pre pristátie na mesačný povrch a sú na ňom umiestnené vedecké prístroje a náradia určené pre použitie iba na povrchu (napr. Lunárny Rover).
Mesačné vozidlo:
Mesačné vozidlo je určené pre zefektívnenie práce a vedeckovýskumnú činnosť na povrchu. Bolo použité iba pri misiách Apollo 15, 16 a 17.

Schéma letu
Let človeka na Mesiac sa začína štartom majestátnej rakety Saturn 5, ktorá zatiaľ drží svetový rekord v nosnosti spomedzi všetkých kozmických nosičov a jej najväčšou prednosťou je, že je schválená pre let s ľudskou posádkou. Bohužiaľ, dnes už takúto raketu nepostavíme, pretože na dnešné pomery je technicky zastarala a bolo by jednoduchšie vyvinúť novú raketu (Ares 5, ktorá sa plánuje pre projekt návratu ľudí na Mesiac). Počas štartu sa spotrebuje palivo v dvoch stupňoch, ktoré sa v priebehu štartu postupne odhodia a spotrebuje sa časť paliva v treťom stupni rakety. Tým sa raketa navedie na zemskú orbitu. Začne sa previerka všetkých systémov lodí nevyhnutných pre pokračovanie misie. Po cca 2 obletoch Zeme sa opäť „naštartuje“ tretí stupeň rakety a navedie kozmickú loď na cca dvojdňový let k Mesiacu. Potom kozmonauti oddelia veliteľskú a servisnú sekciu od zbytku rakety, na ktorej je ešte stále pripojený lunárny modul. Kozmickú loď otočia o 180º a spoja veliteľskú sekciu s lunárnou. Nasleduje odhodenie tretieho stupňa rakety a tým je cesta na Mesiac otvorená. Po priblížení sa k Mesiacu astronauti spomalia komplex pomocou servisnej sekcie a navedú ho na mesačnú orbitu. Dvaja astronauti sa premiestnia do lunárneho modulu a jeden ostáva osamotený vo veliteľskej sekcii. Nasleduje pristátie a prieskum mesačnej krajiny. Po ukončení pracovnej náplne na povrchu posádka odlieta iba v hermetizovanej časti lunárneho modulu. Časť určená na pristátie ostáva na povrchu a slúži ako štartovacia rampa. Na mesačnom orbite sa obe kozmické lode spoja, dvaja astronauti (spolu s mesačným materiálom) sa premiestnia do veliteľskej sekcie a nepotrebnú lunárnu loď „odhodia“. Potom sa na chvíľ zažnú motory servisnej sekcie a loď sa tým nasmeruje na spiatočnú cestu na Zem. Po dvoch dňoch letu od Mesiaca k Zemi sa astronauti usadia v skafandroch do kresiel, odhodia servisnú sekciu a pristanú vo vodách tichého oceánu. Tým sa ukončí let celej jednej slávnej misie Apolla.

Urýchlené Apollo
Spolu s vývojom projektu sa obe súťažiace strany pozorne sledovali na poli kozmických ne/úspechov. V roku 1968 sa Sovieti chystali realizovať mesačnú misiu použitím kozmickej lode Zond (čo bola v podstate upravená loď Sojuz). Posádku mal tvoriť iba jeden kozmonaut a malo sa jednať iba o oblet Mesiaca. Zond bola už niekoľko krát otestovaná na daný let v nepilotovanom režime a teraz nasledoval už len let s posádkou. Termín štartu mal byť tesne pred letom Apolla 8. Ale počas predštartovných testoch sovietov sklamala technika a let odvolali až pokiaľ sa neodstránia dané opravy. To nemalo trvať dlhšie ako pár týždňov, a Sovieti by opäť získali prvenstvo – sovietsky človek by bol prvým človekom v histórii ľudstva pri mesačnom telese. Let Apolla 8 bol pôvodne plánovaný ako misia na zemskej orbite, ale keďže z technologického hľadiska nič nebránilo tomu, aby sa uskutočnila misia na mesačnú orbitu, tak ju tak aj naplánovali a celú pripravili. Uskutočnili tak aj v snahe predbehnúť sovietov pred plánovaným letom k mesiacu. Šťastena praje pripraveným a americkému plánovaciemu manažmentu to naozaj perfektne vyšlo, hoc len o chlp. Potom ako americký astronauti oslavovali Vianoce pri Mesiaci, sa Sovieti rozhodli na Mesiac neletieť, pretože osamotený sovietsky kozmonaut len oblietajúci Mesiac by vyzeral (aj vzhľadom na nekvalitnú telemetriu) ako nešťastný príbuzný. A ako je možné, že Američania boli predčasne pripravený letieť k Mesiacu? Trochu tomu dopomohla tragédia Apolla 1. Totiž pri analýze príčin nehody sa odhalili nedostatky, ktoré by sa inak postupne riešili počas ostrých pilotovaných misií a tak táto nešťastná udalosť umožnila urýchliť niektoré aspekty a napredovanie celého programu. Nakoniec bolo rozhodnuté, že v urýchlenom slede sa budú opakovať iba tie misie, ktoré neprevedú daný test úspešne. Ak bol let úspešný, tak nasledoval ďalší krok. S najväčšou pravdepodobnosťou je možné konštatovať, že ak by nedošlo k nehode Apolla 1, tak prvá prechádzka po Mesiaci by sa realizovala o pár rokov neskôr (možno jeden a možno až dva roky, kto vie...).

Jednotlivé misie
Apollo 1-6:
Bezposádkové, testovacie lety na obežnej resp. parabolickej dráhe.
A1 - štart 26. 2. 1966
A6 - štart 4. 4. 1968
Apollo 7:
posádka: Walter Marty Schirra, Walter Robert Cunningham, Donn Fulton Eisele
let: 11. - 22 .10. 1968
trvanie letu: 260 h 9 min
- skúšobný let na obežnej dráhe okolo Zeme (raketa Saturn 1B)
Apollo 8:
posádka: Frank Borman, James Arthur Lowell, William Anders
let: 21. - 27. 12. 1968
trvanie letu: 147 h 0 min
- prvý let k Mesiacu, 10 obletov Mesiaca, (raketa Saturn 5)
Apollo 9:
posádka: James Alton McDivitt, David Randolph Scott, Russel Luis Schweickart
let: 3. - 13. 3. 1969
trvanie letu: 241 h 53 min
loď: GUNDROP (Karamela)
LM: SPIDER (Pavúk)
- skúška lunárneho modulu a stretávanie sa s materskou loďou na obežnej dráhe okolo Zeme
Apollo 10:
posádka: Thomas Patten Stafford, John Watts Young, Eugene Andrew Cernan
let: 18. - 26. 5. 1969.
trvanie letu: 192 h 2 min
loď: CHARLE BROWN
LM: SNOPPY
- 31 obletov Mesiaca, zostup mesačného modulu do výšky 16 km od povrchu Mesiaca (presne 15 196m)
Apollo 11:
posádka: Neil Alden Armstrong, Edwin Eugen Aldrin, Michael Collins
let: 16. - 24. 7. 1969
trvanie letu: 195 h 19 min
loď: COLUMBIA
LM: EAGLE (Orol)
pristátie: 20. 7. 1969 (23,5 st VD, 0,7 st SŠ)
pobyt na Mesiaci: 21 h 35 min
- prvé pristátie ľudí na Mesiaci, 2 h 16 min práce na mesačnom povrchu v oblasti Mora Pokoja
Apollo 12:
posádka: Charles Conrad, Allan Bean, Richard F. Gordon
let: 14. - 24. 11. 1969
trvanie letu: 244 h 35 min
loď: YANKEE CLIPPER
LM: INTERPIDE
pristátie: 19. 11. 1969 (23,4 st ZD, 3,2 st JŠ)
pobyt na Mesiaci: 31 h 29 min
- pristátie na Mesiaci, 2x4 hodiny práce na povrchu v oblasti Oceánu Búrok
Apollo 13:
posádka: James Arthur Lowell, Fred Wallace Haise, John Leonard Swigert
let: 11. - 17. 4. 1970
trvanie letu: 141 h 54 min
loď: ODYSSEA
LM: AQUARIUS (Vodnár)
- oblet Mesiaca, pre výbuch v kyslíkovej nádrži návrat bez pristátia na Mesiaci
Apollo 14:
posádka: Alan Bartlett Schepard, Edgar Dean Mitchell, Stuart Allen Rossa
let: 31.1. - 9. 2. 1971
trvanie letu: 216 h 1 min
loď: ANTARES
LM: KITTY HAWK
pristátie: 5. 2. 1971 (17,5st ZD, 3,7 st JŠ)
pobyt na Mesiaci: 34 h 11 min
- 9 hod práce na povrchu v oblasti Fra Mauro, použitý dvojkolesový vozík MET (na náradie – výprava do okolia pešo)

Vedecké misie
Pre ne bolo príznačné, že astronauti mali omnoho viac vedeckých úloh a boli špeciálnejšie trénovaný na výskum. Okrem toho tieto misie štartovali pomocou mierne upravenej rakety rakety Saturn 5 verzia J. To preto, lebo boli na 100% zvládnuté všetky aspekty štartu tejto rakety a boli nájdené miesta, ktoré sa dali využiť v prospech nosnosti (hmotnosť komplexu CSM+LM tak vzrástla z 45 t na 47 t), čo umožnilo dopraviť na mesačný povrch viac vedeckého vybavenia, rover a zefektívniť tak výsum.
Apollo 15:
posádka: David Randolph Scott, James Benson Irwin, Alfred Merrill Worden
let: 26. 7. - 7. 8. 1971
trvanie letu: 295 h 12 min
loď: ENDEAVOUR (Snaha)
LM: FALCON
pristátie: 30. 7. 1971 (3,6 st VD, 26,1 st SŠ)
pobyt na Mesiaci: 66 h 55 min
- vyše 18 h práce na mesačnom povrchu v oblasti Hadleyho brázdy – Mare Imbrium, po prvý krát použitý mesačný automobil (Tulák)
Apollo 16:
posádka: John Watts Young, Charles Moss Duke, Thomas Kenneth Mattingly
let: 16. - 27. 4. 1972
trvanie letu: 265 h 23 min
loď: CASPER
LM: ORION
pristatie: 21. 4. 1972 (15,5 st VD, 9,0 st JŠ)
pobyt na Mesiaci: 72 h 58 min
- 20 h páce na povrchu v oblasti kráteru Descartes (Pevnina)
Apollo 17:
posádka: Eugene Andrew Cernan, Harrison Hagan Schmitt (geológ), Ronald Edwin Evans
let: 7. - 19. 12. 1972
trvanie letu: 301 h 51 min
loď: AMERICA
LM: CHALLENGER (Cudzinec)
pristátie: 11. 12. 1972 (30,7 st VD, 20,2 st SŠ)
pobyt na Mesiaci: 75 h 1 min
- 22h práce na povrchu v oblasti krátera Littrow (kotlina Taurus - Litrow) v Mori Jasu

Zrušené lety
Boli ešte naplánované ďalšie tri lety na Mesiac. Avšak nemilosrdné škrty v rozpočte, rozhodnutie kongresu a iné nariadenia prinútili vedenie NASA k zrušeniu týchto posledných misií. Škoda to bola obrovská, pretože kozmické lode, rakety a aj iné vybavenie bolo už vyrobené. Stačilo to poskladať, pokračovať vo výcviku ďalších posádok a letieť. Nakoniec, keď bol projekt letov na Mesiac zrušený, analýzy ukázali, že zrušením troch letov došlo k ušetreniu cca 200 miliónov dolárov. To je však dosť slabý argument, vzhľadom na to že na celý program bolo vynaložených cca 24 miliárd dolárov.

Koniec projektu a jeho dôsledky
Do projektu bolo zapojených 400 000 Američanov, pomáhali univerzity a približne 20 000 najrôznejších spoločností. Astronauti priviezli na Zem 378,1 kg mesačných vzoriek a vyše 30 000 fotografií, nahrali 20 000 cievok magnetofónových pások a na povrchu rozmiestnili šesť automatických staníc ALSEP (ich činnosť bola ukončená jednorázovým povelom zo Zeme 1. októbra 1977). Okrem toho vedci dokázali rekonštruovať geologické dejiny Mesiaca dosť podrobne.
Kozmické lode Apollo boli ešte tri krát použite v rámci projektu Skylab a raz v rámci spoločného americko - sovietského letu ASTP/EPAS.
Pre úspech program bolo potrebné vytvoriť nové organizačné štruktúry firiem a organizácií, ktoré sú dnes bežne využívané po celom svete. Nehovoriac o nových materiáloch používaných každodenne v domácnostiach a mnoho ďalších príkladov.
Avšak filozofický význam prvých krôčikov človeka na inom vesmírnom telese je neopísateľne obrovský. Myšlienka, že ľudská civilizácia sa dokáže odpútať od miesta, kde sa 10 000 rokov kreovala niekedy až krvopotne ťažko, je nesmierne oslobodzujúca a inšpirujúca. Mnoho ľudí stále ešte nedokáže doceniť význam toho, čo sa stalo pred takmer 40 rokmi a zrejme to nám všetkým to bude robiť ešte nejakú tu dobu veľké problémy, pretože to vôbec nie je jednoduché.
Hovorí sa, že v noci z 20. júla 1969 sa na hrobe zavraždeného prezidenta Johna F. Kennedyho v Arlingtone objavila kytička a na lístku krátky text: „Pán prezident, Orol pristál“. Je krásne veriť, že sa to naozaj stalo.

http://www.ian.cz/detart_fr.php?id=2579

Mir vs. ISS

Skôr, než sa sa rozbehne moje publikvanie na tomto blogu na plné obrátky, uvediem tu pár odkazov na moje články a tiež ich prepisy. Nasledujúci článok je cenným porovnaním dvoch najvýznamnejších kozmických staníc, Mir a International Sapce Station.

O týchto dvoch kozmických staniciach (medzinárodné označenie Miru je 1986-017A a ISS je 1998-067A) počul takmer každý človek na planéte. Jedna svoju kariéru ukončila vo vodách Tichého oceánu, druhá ešte len čaká na svoje dokončenie a uvedenie do plnej prevádzky. Obe stanice sa preslávili svojou rozmernosťou, finančnými nákladmi ale aj pochmúrnejšími okolnosťami. V mnohých publikáciách sa stanice popisujú viac menej dosť podrobne. Porovnanie staníc Mir a ISS je náplňou nasledujúcich riadkov.
Základný rozdiel spočíva v rozmeroch. Zatiaľ čo Mir mal maximálnu dĺžku 33 m, u ISS je to maximálne 58 m (k 22. februáru 2007) a po dobudovaní by to malo byť plánovaných až 108,5 m.

Moduly
Základné moduly (SM – Service Module) oboch staníc majú rovnakú konštrukciu. Líšia sa predovšetkým koncepciou výbavy. To napríklad znamená, že pokiaľ v SM Miru sa nachádzalo počítačové výkonné centrum s parametrami výpočtovej techniky 80-tych rokov, tak na ISS sú to PC diametrálne odlišné, o poznanie výkonnejšie a hlavne lepšie skoordinované. Na vytvorenie obrazu udám pár čísel. Zatiaľ čo na Mire bolo 7 počítačov výkonnom porovnateľným s prvými domácimi PC, tak na ISS je 52 PC Laptopov, ktorých výkon je na úrovni lepších PC486 resp. prvých PC typu Pentium (133MHz procesor, 128MB RAM pamäť). Na splnenie zadaných úkonov tento výkon plne postačuje, pretože programová výbava je vysoko špecifická a navrhnutá na „mieru“ výkonu hardwaru, nie ako operačné systémy domácich PC, ktoré majú nevyhnutne široký záber. Okrem toho SM Mir obsahoval niekoľko gyroskopov na zabezpečenie orientácie stanice. Na Mire bolo ďalších 6 gyroskopov umiestnených v module Kvant (ktoré pracovali v dvoch režimoch, tzv. bežnom a tzv. astrorežime, samozrejme astrorežim zabezpečoval presnejšiu orientáciu) a ďalších 6 ich bolo ešte v module Kvant-2 (prezývaného Dmitrij). Naproti tomu, sa na povrchu ISS nachádza špeciálny nosník Z-1, ktorý obsahuje 4 obrovské gyroskopy typu CMG (každý o hmotnosti 300 kg, 6600 obr/min, moment 484 kg.m/s, celková kapacita riadiaceho momentu 19 kNms). Ostatné moduly stanice Mir mali primárne vedecké zameranie, ale nevyhnutne obsahovali aj systémy na podporu letu, prevádzky a života na stanici. Práve pre tento fakt ich nebolo možné považovať za plnohodnotné vedecké laboratória. Napríklad časť modulu Kvant-2 slúžila taktiež ako prechodová komora pre výstup kozmonautov do vesmíru, časť modulu Kristall (prezývaného Timofej) slúžila ako spojovacie zariadenie pre príjem kozmických raketoplánov a kozmoplánov a neskôr bol k nemu pripojený Docking Modul určený iba na pripojenie amerických raketoplánov. Modul Spektr (prezývaný Oleg) dodával pre stanicu až úctyhodných 40% elektrickej energie. Snáď jedine modul Priroda (prezývaný Ivan) mal najvedeckejšie poslanie. Okrem iného každý modul obsahoval obrovské množstvo navigačných a riadiacich systémov, ktoré mali úplne samostatne zabezpečiť spojenie modulu priamo so stanicou na milimetre presne. A to nie je jednoduchá záležitosť tak ťažkých objektov ani na zemi, nie to ešte vo vesmírnom vákuu. Naproti tomu v projekte ISS, sú moduly (vynášané americkou stranou!) koncipované úplne inak. Na stanicu sú dopravované americkými raketoplánmi doslova ako v bavlnke, ten totiž zabezpečí všetko od štartu modulu, cez jeho presné umiestnenie na stanici a aktiváciu, až po jeho dovybavenie vedeckými prístrojmi.

Veda v číslach
Na Mire, na sklonku jeho činnosti, sa nachádzalo cca 12 000 kg vedeckého zariadenia. Modul Destiny (ISS) mal hmotnosť pri štarte 14 060 kg. Aj keď v podstate neobsahoval ani jeden jediný vedecký prístroj, tak v priebehu času bol jeho interiér obsadzovaný množstvom zariadení najrôznejšieho typu (s možnosťou dosiahnuť až maximálne 10 000 kg). V súčasnosti je na celej ISS 7 700 kg vedeckého zariadenia, ktoré sú rozmiestnené hlavne v module Destiny. Na ISS budú celkovo štyri takéto vedecké moduly. Práve veda na ISS ma obrovský náskok vďaka vyspelosti a pokroku v súčasnej technike a technológii. Po dostavbe bude v ISS 34 štandardizovaných pozícii pre vedecké zariadenia, plus 24 na povrchu stanice. Zatiaľ čo na Mire sa používali teleprezenčné systémy založené na princípe monitorov, na ISS sú to prevažne LCD displeje, ktoré v konečnom dôsledku šetria hmotnosť a tak je možné vyniesť do vesmíru ďalšie efektívne zariadenie. Z ISS neustále prúdi 15Mb informácii každú sekundu z celej stanice. Kozmonauti na Mire trávili 80% pracovného času opravami. Na ISS trávia kozmonauti 62% času celkovou údržbou stanice (je potrebné si uvedomiť, že údržba môže mať formu technického experimentu a netreba to zameniť s opravou), 15% osobnou hygienou a 23% času sa zaoberajú vedou. Možno sa niekomu zdá 23% využitie vedeckých prístrojov ako prehnane málo vzhľadom na astronomickú cenu kozmickej stanice. Sám o sebe bez bližšieho vysvetlenia je to zavádzajúci fakt, pretože až 80% všetkej vedy na ISS prebieha automaticky, on-line resp. telescience, čo umožnuje v reálnom čase zasahovať do riadenia experimentu počas non-stop spojenia ISS s pozemnými strediskami. To funkcie Miru neumožňovali. Práve zvyšných 20% vedy na stanici uskutočňujú kozmonauti „manuálne“, ktorým sa tak efektívne šetrí čas na iné dôležitejšie úlohy.

Systémy
Tie na stanici Mir mali problémy ubytovať dve posádky počas spoločnej doby pobytu necelých 20 dní, keď tam pobývala 6 členná posádka (posádky dvoch lodí typu Sojuz). Prejavovalo sa to hlavne častými výpadkami elektrickej a počítačovej siete. Zatiaľ čo ISS umožňuje ubytovať okrem základnej posádky aj 7 člennú posádku raketoplánu po dobu 90 dní v prípade núdze (bezpečnostná norma zavedená ako opatrenie po katastrofe raketoplánu Columbia). Maximálny elektrický príkon zo solárnych panelov Miru mohol teoreticky dosiahnuť 43kW (za predpokladu, ak by boli úplne „čerstvé“), zatiaľ čo na ISS je schopné jedno krídlo solárnych panelov SAW dodávať 36kW. Takýchto krídiel má byť po dokončení osem. A ďalším zdrojom energie ešte zostáva 20kW z ruskej časti segmentu stanice. Do úvahy je potrebné zobrať aj vyspelosť súčasnej techniky na ISS, ktorá spotrebuje menej energie ako zariadenia na Mire. Vyťaženosť Miru bola zjavná už na prvý pohľad, celý interiér bol preplnení najrôznejším náradím, káblami a improvizovaným umiestnením vakmi so zásobami. Na ISS je systém zásob a náhradných dielov koordinovaný pomocou palubného informačného systému IMS (Inventory Management System). Drvivá väčšina skladových položiek (okrem tých položiek, ktoré boli vynesené úvodnými základnými posádkami) je vybavená čiarovým kódom, ktorý pomáha pri ich inventarizácií. Len do roku 2001 bolo na palube ISS celkovo viac ako 10 000 skladových položiek. Pre interiér Miru bol priznáčný aj mierny hluk produkovaný všetkými pracujúcimi systémami. Na ISS bol tento problém maximálne obmedzený a kozmonauti si dané riešenie odhlučnenia veľmi pochvaľovali, rovnako ako aj celkovú priestrannosť modulov ruského segmentu stanice v porovnaní s tesnými podmienkami na moduloch Miru.

Skafandre
Na Mire sa používali ruské skafandre typu Orlan, ktorých životnosť je 12 výstupov mimo stanicu, resp. 4 roky. Skafandre rovnakého typu sa používajú aj na ISS. Avšak efektívne ich doplňujú aj americké skafandre EMU, ktorých životnosť je až 30 rokov. Za zmienku tiež stojí, že kozmonauti na Mire počas výstupu v dobe, keď bola stanica v zemskom tieni, nerobili nič, len tak vyčkávali kým za pár minút vyjde nad stanicu slnečné svetlo. Bolo to z dôvodu nedostatku elektrickej energie pre systém osvetlenia na povrchu stanice (nedostatok elektrickej energie bol na Mire všeobecný problém číslo jedna). Na ISS je takéto osvetlenie priam nevyhnutnosťou, vzhľadom na náročnosť montážnych prác. Predmetom takýchto prác je prepojovanie obrovského množstva káblov, ktoré sú z bezpečnostných dôvodov na povrchu stanice. Takéto rozhodnutie uviedli konštruktéri do praxe a celkovej koncepcie ISS po sérii nehôd na Mire, pri ktorých bolo vnútorné vedenie životne dôležitých káblov po celom interiéri stanice príčinou značných komplikácií pre životne dôležité systémy stanice. Prejavilo sa to hlavne pri nehode s nákladnou loďou typu Progress. Celkový čas EVA na Mire bolo odpracovaných 346h:44min a v jeho interiéri 12h:7min (oprava modulu Spektr po spomínanej kolízii). Na ISS bolo vykonaných z raketoplánov 28 výstupov mimo stanicu a priamo z ISS 53 výstupov pri celkovom trvaní 498h:3min. Pre vnútornú činnosť sa skafandre použili iba jediný krát a v dĺžke trvania iba 19min. Bolo to pri príležitosti premiestnenia vodiaceho kužeľa dokovacieho systému pre modul Pirs z predného doku Zvezdy (súčasná pozícia modulu Zarija) na jej spodný dok (všetky údaje o EVA na ISS sú k 22. februáru 2007).

Nosníky
Na mire boli 4 rôzne nosníky. Sofora, dĺžka 14 m, niesla jednotky VDU-1 a neskôr VDU-2 za účelom šetrenia drahocenných pohonných látok pre účely orientácie stanice. Rapana - 5 m, Strombus a Ferma3 - 5,3 m boli experimentálne nosníky, na ktorých sa testovali aj konštrukčné prvky pre budovanie nosníka ITS pre ISS. Ten má dnes dĺžku úctyhodných 58,2 m (vlastný rozmer konštrukcie ITS po dokončení bude činiť približne 97 m) a je nositeľom slnečných panelov a termoregulačného systému amerického segmentu stanice. Celková hmotnosť Miru bola 124 340 kg, vnútorný objem obývateľných priestorov činil cca 240 metrov kubických, počas jeho existencie v dĺžke trvania 5 511 dní tam pracovalo 28 dlhodobých tzv. základných posádok v dĺžke trvania 4 594 dní, 137 ľudí v rámci všetkých letov, uskutočnilo sa 39 pilotovaných misií na Mir (30 ruskými loďami typu Sojuz a 9 americkými raketoplánmi + jeden let raketoplánu, ktorý sa k Miru len priblížil a to len na vzdialenosť 10 metrov) a 64 zásobovacích misií loďami Progress. Vybudovaný bol prostredníctvom 6 stavebných letov. K 24. júlu 2007 činila dynamická hmotnosť ISS bez raketoplánu 218 082 kg (s raketoplánom 330 647 kg), vnútorný objem obývateľných priestorov je 425 metrov kubických (po dokončení výstavby 935), od začatia jej výstavby uplynulo už 3 168 dní, obýva ju 15 základná posádka, pracovalo tam už približne 160 luďí v dĺžke trvania 2 455 dní, uskutočnilo sa na ňu 35 pilotovaných misií (14x Sojuz a 21x raketoplánmi), 26 zásobovacích misií loďami Progress a svoje životy si na jej palube spestrilo aj 5 kozmických turistov. Zatiaľ sa uskutočnilo15 stavebných letov (ďalších 8 je očakávaných), ktoré priniesli nové moduly a 10 podporných letov raketoplánov, ktoré doniesli vnútorné vybavenie stanice.

http://www.ian.cz/detart_fr.php?id=2468

štvrtok 18. októbra 2007

Úvod

Všetkých vítam na mojom blogu. Predovšetkým sa tu budem venovať špičkovej technike, hlavne tej kozmickej, ktorá sa využíva pri pilotovaných letov kozmonautov a astronautov do vesmíru. A nie len kozmonautika bude predmetom tejto stránky. Občas by som sa chcel venovať aj problematike, ktorá je nemenej fascinujúca svojou komplexnosťou, a tou je Formula 1. A mojím ďalším zámerom je odpovedať na prípadné vaše dotazy a nejasnosti týkajúce danej oblasti. Snáď to bude prínosom pre všetky strany.

Tak príjemné čítanie